Je vysoko pravdepodobné, že každá škola a skoro každá trieda, má LGBT študenta či študentku. Napriek svojmu počtu sú mnohí a mnohé z nich v školskom prostredí neviditeľní/neviditeľné a opúšťajú školu predtým ako urobia coming out. Pritom vek, kedy ľudia robia coming out, sa postupne znižuje a mnohí sa outujú už na strednej škole.
Výskumy odhalili, že medzi obdobím, keď LGBT študenti a študentky vedia o sebe, že sú LGBT, a obdobím, kedy niekomu povedia o svojej identite, uplynie určitý čas. Pre mnohých toto obdobie predstavuje čas strávený na základnej a strednej škole a prelína sa so zásadnými míľnikmi ako maturita a príprava na pracovný život alebo pokračovanie v ďalšom štúdiu. Potvrdzuje to aj prieskum Iniciatívy Inakosť, podľa ktorého priemerný vek, kedy LGB ľudia prvý raz cítili, že sú LGB, bol takmer 13 rokov. Naisto to vedeli v takmer 17 rokoch a prvýkrát povedali blízkej osobe, že sú alebo by mohli byť LGB, vo veku 19 rokov. Priemerný vek, kedy transrodoví ľudia cítili, že ich biologické pohlavie nie je v súlade s ich rodovou identitou, bol 11 rokov, istí si boli vo veku 18,5 roka a prvýkrát to povedali blízkemu človeku približne vo veku 19 rokov. Obdobie medzi počiatočným uvedomením si sexuálnej orientácie alebo rodovej identity a coming outom je vo všeobecnosti prežívané ako ťažké, skľučujúce a traumatické, mnohí to pripisujú strachu z odmietnutia a izolácie.
Výskumy tiež ukazujú, že LGBT študenti a študentky čelia vyššej miere šikany, nedostatku porozumenia od učiteľov a zriedkavo vnímajú, že sa o LGBT ľuďoch hovorí na vyučovacích hodinách. Coming out v škole tak môže byť izolujúcou skúsenosťou. Avšak tí, ktorí boli otvorení, čo sa týka ich sexuálnej orientácie alebo rodovej identity na stredných školách, hovoria o vyššej sebaúcte a životnej spokojnosti v porovnaní s tými mladými ľuďmi, ktorí sa nezdôverili so svojou orientáciou, alebo ktorí sa snažili ju skryť pred druhými v škole. Tí, čo urobili coming out v škole, tiež hovoria o nižšej miere depresií.
Školské prostredie je pritom kritické a kľúčové v tom, ako vplýva na zdravie a pohodu LGBT študentov a študentiek a ako zabezpečuje, aby pre nich vzdelávacie prostredie bolo bezpečné, podporné a prijímajúce.
Každá škola či univerzita má právnu povinnosť zabezpečiť, aby sa s každým z jej študentov a študentiek zaobchádzalo spravodlivo a boli im poskytnuté rovnaké príležitosti. To platí aj pre LGBT študentov a študentky. Vyplýva to z antidiskriminačného zákona, aj zo školského zákona. Viac nájdete v príručke Predchádzanie homofóbii a transfóbii vo vzdelávaní.
Čísla z prieskumu hovoria, že 47 % LGBT ľudí sa vyoutovalo svojim spolužiakom/spolužiačkam. Všetkým spolužiakom sa vyoutovalo 22 %, jednému až dvom spolužiakom/spolužiačkam 25 %. Len 16 % LGBT ľudí povedalo o svojej orientácii či rodovej identite svojim učiteľom a učiteľkám (celkovo 5,6 % alebo čiastočne 10 %), čo je nízke číslo a svedčí o tom, že LGBT ľudia svojim učiteľom a učiteľkám buď nedôverujú, alebo majú pocit, že sa o tom s nimi nemôžu baviť.
Niekedy nie je vhodný čas – ak si nie ste istí svojou sexuálnou orientáciou či rodovou identitou, nie je pravdepodobne najlepší čas urobiť coming out. Namiesto toho zvážte, že sa porozprávate o svojich pocitoch s niekým, komu dôverujete, prípadne so špecializovaným poradcom/poradkyňou, aby ste zistili, čo presne cítite. Môžete kontaktovať našu inPoradňu.
Do coming outu vás nikto nesmie tlačiť. Coming out je proces. A u každého je rôzny. Je samozrejmé, že chcete byť otvorení v tom, kto ste, ale musíte myslieť aj na vlastnú bezpečnosť. Ak existuje riziko, že vám môže niekto fyzicky ublížiť, je bezpečnejšie počkať, kým nedokončíte školu, a potom sa prípadne otvoriť bývalým spolužiakom či spolužiačkam.
Ak sa rozhodnete urobiť coming out v škole, uistite sa, že máte priateľov a členov rodiny, ktorí vás bezpodmienečne podporia, keď sa tak rozhodnete urobiť. Majte systém podpory. Ak nemôžete hovoriť otvorene o svojej identite, alebo keď sa snažíte zistiť, či by ste mali urobiť coming out, môže pomôcť porozprávať sa s poradcom alebo kontaktovať anonymnú poradňu či školskú psychologičku/psychológa. Podporný systém vám pomôže naplánovať váš coming out a môže pomôcť so spracovaním reakcií okolia, ktoré ste neočakávali.
Položte si tieto otázky: Ako mi môže coming out sťažiť život? Ako ho môže uľahčiť? Stojí to za to? Pozrite si webstránku školy, na koho sa môžete obrátiť, čo sa týka psychologických služieb, alebo s riešením coming outu, homofóbie, šikany. Môže to byť školská psychologička, výchovný poradca/poradkyňa, prípadne sa môžete poradiť s triednym učiteľom/učiteľkou. Niektoré školy poskytujú anonymné poradenstvo alebo sa môžete obrátiť na špecializovanú poradňu. Prípadne zistite, kto sa LGBT záležitostiam, menšinám v škole venuje, či sú tam nejaké kluby, ktoré podporujú diverzitu. V slovenskom kontexte sa, žiaľ, môže stať, že sa v škole nevenuje tejto téme nikto, vtedy je dobré pozrieť stránky LGBT organizácií, ktoré organizujú komunitné stretnutia či podporné skupiny a majú informácie o prípadných neformálnych podporných skupinách alebo o ľuďoch, ktorí môžu pôsobiť na vašej škole.
Môžete mať šťastie, že máte priateľov a priateľky, ktorí sú natoľko vyzretí, že rešpektujú osobnú, dôvernú informáciu a nechajú si ju pre seba. Ale vždy, keď o svojej identite niekomu poviete, je riziko, že sa to môže dostať aj k ľuďom, v prípade ktorých to nechcete. Dôležité je myslieť na to a dávať si pozor, lebo dnes sa online cestou šíria informácie veľmi rýchlo. Keby sa tak stalo, neváhajte osloviť zodpovedných ľudí v škole alebo blízkych, ktorí vás podporujú.
Po coming oute môžete byť sklamaní z niektorých reakcií, ktoré dostanete. Niektorí kamaráti či kamarátky sa môžu od vás odvrátiť. Ak vás ale nemajú radi takých, akí ste, zrejme to nebolo kamarátstvo. Môžete zistiť, že niektoré vzťahy budú potrebovať čas na to, aby sa vrátili do starých koľají. Niektoré môžu byť zmenené natrvalo. Niekedy len ľudia okolo vás potrebujú čas, aby vám plne porozumeli a akceptovali vás, najmä ak sa s LGBT človekom ešte nestretli. Tiež si doprajte čas po svojom coming oute – nesnažte sa to povedať všetkým naraz.
Pamätajte, že len vy môžete skutočne vedieť alebo rozumieť tomu, čo cítite. Zatiaľ čo vo vašom živote sa v nejakom bode môžete chcieť zmeniť, nedovoľte druhým, aby určovali to, kým ste. Ak máte problém zvládnuť reakcie okolia, obráťte sa na svoju podpornú sieť alebo na poradcu/poradkyňu.
Pripomínajte si, že ste jedineční. A pamätajte si: zatiaľ čo coming out môže byť stresujúci z krátkodobého hľadiska, možnosť a schopnosť byť sám sebou má z dlhodobého hľadiska nevyčísliteľnú hodnotu.
V rámci prieskumu Iniciatívy Inakosť 52,7 % LGBT ľudí považuje za najzávažnejšie problémy nadávky, stigmu, šikanu v škole. 7,4 % zažilo diskrimináciu zo strany pracovníka/čky školy/univerzity. 25 % zažilo nepríjemné skúsenosti v škole, 45 % od spolužiakov a tínedžerov.
Ak sa vám učiteľ/učiteľka, poradca alebo nejaký iný oficiálny predstaviteľ školy vyhráža, že povie rodičom alebo niekomu inému, že ste LGBT, a vy to nechcete, jasne zdôraznite, že je to proti vašej vôli.
Školy majú niekedy tendenciu brániť vám v tom, aby ste o svojej sexuálnej orientácii či rodovej identite hovorili, aj keď rozhodne máte právo o nej hovoriť. Niekedy dokonca za to študentov a študentky potrestajú alebo ich obmedzujú v tom, aby si napríklad obliekli dúhové tričko alebo dali na seba dúhový odznak, aj keď nie sú obscénne, a naopak iní študenti môžu nosiť tričká, ktorými vyjadrujú svoje kultúrne postoje. Pokiaľ chcete nosiť to, čo je vhodné a nosené aj inými študentkami či študentmi – napríklad sukňu alebo sako – tak by vám mali povoliť nosiť aj oblečenie, ktoré nie je stereotypne asociované s mužským alebo ženským rodom. Podobne sú neadekvátne aj vyjadrenia učiteľov/učiteliek napríklad k dúhovým veciam, čo môžete riešiť s triednym učiteľom/učiteľkou a vedením školy, najmä ak také niečo školský poriadok nezakazuje.
Nedajte škole príležitosť, aby s vami zaobchádzala zle za to, že stratíte nervy alebo sa budete tiež zle správať.
Robte si detailné poznámky o všetkom: dátumy, kde sa stali veci, kto tam bol, kto to povedal alebo urobil, a ďalšie detaily, ktoré by sa mohli hodiť. Ak vám dá škola niečo v písomnej forme alebo niečo podpíšete, vypýtajte a uschovajte si kópiu. Čím viac zdokumentujete, čo sa vám deje, tým je vyššia šanca, že to bude aj vážne riešené. V prípade potreby nám napíšte do inPoradňe alebo do poradne Prizma, kde môžete byť sami sebou a poradiť sa. Ak môžete, overte si informácie, ktoré dostanete od zástupcov školy. Niekedy nemusia mať presné informácie a môžu sa mýliť v tom, čo vám povedia (nemusí to byť zámerné), alebo predpokladajú, že nebudete riešiť, čo povedia. V prípade problémov sa určite porozprávajte aj s rodičmi.
Ak vás niekto v škole obťažuje alebo ohrozuje, je dôležité, aby ste to nahlásili triednej učiteľke/učiteľovi, riaditeľovi/riaditeľke školy alebo výchovnému poradcovi/poradkyni. Vtedy bude škola upovedomená a je zo zákona zodpovedná chrániť vás. Zaznačte si všetko o incidentoch šikanovania a ak je to možné, uchovajte si prípadné maily a online komunikáciu. Keď sa vaša šikana týka učiteľky/učiteľa školy, mali by ste sa najprv snažiť vyriešiť situáciu rozhovorom s danou učiteľkou/učiteľom a keď situáciu nerieši a neprijme nápravu, následne sa môžete sťažovať u riaditeľa/riaditeľky školy. Samozrejme, nie je jednoduché konfrontovať učiteľa/ku, preto je dobré urobiť to za prítomnosti podpornej osoby, či už je to niekto z ďalších učiteľov, psychologička, riaditeľ/ka atď. Je dobré si pred podaním sťažnosti prečítať školský poriadok alebo etický kódex či vnútorné smernice, ktoré riešia problematiku šikanovania a zákazu diskriminácie, a v sťažnosti sa potom môžete na to odvolať, prípadne poukázať na to, že chýbajú. Sťažnosť by mala obsahovať popis šikanujúcej a diskriminačnej situácie, mená zodpovedných ľudí a žiadosť o riešenie situácie, prípadne, aké opatrenia by mali byť prijaté.
V prípade, ak vedenie školy sťažnosť nerieši alebo ju vybavilo nedostatočne, je možné podať podnet na príslušný orgán. Sťažnosti na vedenie základných a stredných škôl v oblasti výchovy a vzdelávania a pedagogického riadenia prešetruje a vybavuje výlučne Štátna školská inšpekcia. Takéto sťažnosti treba zasielať príslušným školským inšpekčným centrám a nachádzajú sa vo všetkých krajoch. Môžete podať sťažnosť aj na miestne príslušného zriaďovateľa školy, ktorým je buď obec, krajský školský úrad, alebo úrad samosprávneho kraja. Tie by mali kontrolovať dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov v oblasti výchovy a vzdelávania v školách a školských zariadeniach. So spísaním sťažností a podnetov vám môžeme pomôcť aj v inPoradni.
Ak ste transrodový chlapec alebo dievča, môžete zvažovať, že prejdete tranzíciou v škole. Povedať ľuďom, kto ste, môže byť náročná skúsenosť, takže je v poriadku, ak sa necítite pripravení. Dajte si toľko času, koľko potrebujete, aby ste zistili, čo chcete robiť. Pamätajte si, nikomu nemusíte nič vysvetľovať, takže nepovedať to je v poriadku. Obyčajne je však coming out pre transrodových mladých ľudí nevyhnutnosťou, keďže s tranzíciou súvisí aj prispôsobenie mena a vzhľadu preferovanému rodu. Žiaľ, nie sú dané pravidlá, ako majú školy postupovať, ak študent či študentka prechádzajú tranzíciou. Sú isté prekážky, s ktorými sa treba vyrovnať, ako je používanie záchodov, miestnosti na prezliekanie, používanie mena a zámena, keď o vás hovoria, a ako vás klasifikujú oficiálne záznamy. Urobiť coming out ako trans človek veľkej skupine môže byť ťažké, hlavne ak neviete, ako budú reagovať, a musíte s ňou tráviť väčšinu času, ako napríklad v škole. Ak je vám nepríjemné hovoriť o tom osobne, môžete napísať list alebo mail učiteľovi/ke, výchovnému poradcovi. Keď to budú vedieť, môže to uľahčiť ďalšiu osobnú komunikáciu. Môže byť ťažké začať. Ľudia sa vás môžu pýtať, prečo sa tak rozhodli. Zrozumiteľne vysvetľujte svoje dôvody, ale pamätajte si, že je to vaša osobná vec, nemajte pocit, že im musíte vysvetliť a povedať všetko alebo sa obhajovať.
Keď transrodoví ľudia robia coming out, často si vyberú prvé meno, ktoré je v súlade s ich preferovaným rodom. To znamená vyjasnenie si so zástupcami školy, ako by mali hovoriť o študentovi/študentke, každodenné používanie preferovaného mena, vhodného zámena, vyjasnenie, ako postupovať v prípade písomnej komunikácie určenej študentovým/iným rodičom.Žiadny zákon vám neprikazuje, aby ste použili záchod, ktorý nevyhovuje vašej rodovej identite. Ak vás niekto chce zastaviť, pripomeňte mu, že nerobíte nič nelegálne a máte právo použiť zariadenie, ktoré preferujete. Na druhej strane je dôležité, aby ste pritom mysleli na bezpečnosť, preto je lepšie to mať dohodnuté s vedením školy a učiteľmi a učiteľkami, aby nedošlo k nedorozumeniam a nepríjemným situáciám. Je ťažké urobiť coming out, preto je v poriadku, ak cítite stres a úzkosť. Aj keď môžu prísť negatívne a zraňujúce reakcie, časy sa menia, tak myslite pozitívne, niekto vás určite pochopí a pomôže vám. Ak máte obavy, porozprávajte sa s výchovným poradcom či vedením školy. Napíšte do inPoradne, môžeme vás previesť týmto procesom, informovať o vašich právach a o tom, čo očakávať.
Ak máte niekoho, kto urobil coming out v škole, najlepšie, čo môžete pre neho urobiť, je vyjadriť mu/jej podporu, napríklad:
Obdobie tranzície je dôležité pre fyzickú, psychologickú a emocionálnu pohodu, takže sa so študentmi či študentkami zaobchádza dôstojne, s rešpektom a férovo vo vzťahu k jeho alebo jej rodovej identite. Ak študent hovorí, že je dievča, a želá si, aby sa s ňou v škole tak zaobchádzalo, malo by to byť rešpektované a malo by sa s ňou zaobchádzať ako s dievčaťom. Takisto to platí v prípade študentky, ktorá hovorí, že je chlapec, a želá si, aby sa k nemu v škole správali ako k chlapcovi. Študenti a študentky, ktorí sa identifikujú ako intersex alebo rodovo nebinárni, majú rôzne potreby podpory. Je dobrou praxou zabezpečiť to, čo podporuje ich potrebu na individuálnej úrovni a tiež vyjednávať túto podporu medzi rodičmi, rodinou a školou s cieľom dosiahnuť dohodu, ktorá je férová a rešpektujúca pre všetkých. Škola by mala pracovať so študentom/študentkou a jeho/jej rodinou na pláne tranzície, ktorý by mal byť komunikovaný so školskou komunitou, aby sa predišlo šikane. V prípade potreby informácií môžu zamestnanci a zamestnankyne školy kontaktovať inPoradňu.
„Keď som bola najviac zmätená, rozhodla som sa to povedať učiteľom a v rámci jedného dňa všetci zamestnanci a väčšina študentov vedeli, čo som im povedala. Bola som potom permanentne šikanovaná ďalšie dva roky zo strany zamestnancov školy aj rovesníkov.“
Andrea, 15
„Najhoršie na tom, keď som bol out v škole bolo, že som nemohol hovoriť o tom s nikým z učiteľov alebo výchovných poradcov školy a že neboli žiadne informácie. Chýbalo tak uznanie veľkej časti mojej identity na mieste, kde som trávil skoro 30 hodín týždenne, kde som sa učil a vyrastal.“
Marek, 18
„Bolo to dobré, moji rodičia, priatelia, škola ma veľmi podporovali. Dokonca moja škola mi dala šancu zahrnúť LGBT históriu do učebných osnov, dať letáky o LGBT téme do tried a podporili ma, keď ma šikanovali (verbálne obťažovanie, hádzanie kameňov atď.).“
Patra, 17
„Mal som problémy s prijatím svojej orientácie, čo sa zhoršilo aj kvôli tomu, že som bol pravidelne šikanovaný inými študentmi a cítil som sa podradne voči heterosexuálom. To viedlo k tomu, že sa u mňa vyvinula sociálna fóbia, úzkostná porucha a depresia, čo bolo veľmi intenzívne a ťažko sa s tým bojovalo. Ale po piatich rokoch liečenia s istotou hovorím, že som hrdý na to, že som gej, a verím, že si zaslúžim rovnaké práva ako akákoľvek iná osoba.“
Martin, 20
„Povedal som priateľom, že som gej. Tí ma pri tom natočili a dali to na Facebook do školskej skupiny. Šikanovali ma, ale mal som skupinu kamarátov, ktorí ma podporovali. Nič sa neurobilo, keď som informoval učiteľov, pričom sami boli často podnecovateľmi priamej aj nepriamej homofóbie. Riaditeľ mojej školy oznámil rodičom, že som priateľom povedal, že som gej, čo bola zrada.“
Jakub, 15
„Vedel som, že som trans, od svojich štrnástich, ale v tom čase som nemal istotu povedať to niekomu. Bál som sa toho, čo si ľudia budú myslieť, a tiež ma vtedy šikanovali, myslel som si, že sa tým všetko len zhorší. V pätnástich som povedal najlepšiemu priateľovi, že som trans, a nič sa medzi nami nezmenilo, čo bolo skvelé. Potom v ďalšom roku som to hovoril stále viac ľuďom, nakoniec som to povedal mame. Úplne ma akceptovala, aj keď môj otec to bral ťažšie a, žiaľ, stále mu nie je príjemné o tom so mnou hovoriť. Mám teraz 17 a som na strednej a nemôžem byť v živote šťastnejší. Pomáhajú mi s tranzíciou v škole. Tiež sa snažím zapojiť, vytvoriť LGBT podpornú skupinu v regióne, aby som pomohol iným mladým ľuďom, ktorí si prechádzajú tým, čím som si ja prechádzal.“
Adam, 17
